Kapitola druhá - 1.4.1997

...celý deň. Už som to tu viackrát opisoval, ale lekár tvrdí, že nech zapisujem všetko. Blbosť. Vážne pochybujem, že to písanie niečomu pomáha. Len čo si vytvorím nového schizofrenického priateľa a budem ho volať "môj Miláčik Zápisníček". Toto mi vôbec nechýba. Aj tak mám pocit, že to doktor vôbec nečíta. Ten má iné starosti. Na trosky dnes není čas.
Nemám náladu sa rozpisovať. Dobrú noc a strč sa môj Miláčik Zápisníček!!!



20.12.1996
Samí zhon. Stupídne vianočné reklamy a ešte stupídnejšie červené "santa" čiapky, ktoré nosia snáď všetci. Je mi z nich na zvracanie. Mama je totálne na dne. Zo mňa, z práce, z tých reklám asi tiež a zo všetkých tých vianočných príprav. V poslednej dobe som to mal v paži. Ako myslím ju a tak. Ale nedá sa to ignorovať. A keď je to k tomu moja mama, jediná najbližšia osoba, tak jej utrpenie má dosah i na mňa. Čo ma privádza priam do šialenstva (vlastne čo len privádza, veď ja som šialenec), keďže tieto dni si zmysleli, že ma navštívia častejšie. Je to proste intenzívnejšie. A i oni sú na sviatky trošku iný. Našťastie, oni tie sprosté čiapky nenosia. Ale správajú sa živšie, ani na chvíľu neposedia. Zakaždým buď len prefrčia okolo mňa s jasotom a chichotom, alebo skáču okolo mňa (možno je to rituálny tanec smrti, aby som zdochol priamo na sviatky , ale zjavne ho asi neovládajú, keďže už 19 rokov im to nevychádza ).
Počujem mamu ako vzlyká. Štve ma to. Mám pocit, že ona sa s tým asi nikdy nezmieri. Berie to ťažko. Myslím, že najviac má strach z toho, že ak by teraz umrela, ja by som zakrátko umrel tiež. Ona mi verí, ale myslím, že niekedy ju trápia nočné mory, že som naozaj chorý a pravda je tam vonku.



26.12.1996
Sviatky boli prosté, už sme si zvykli. Mama spravila jednoduchú, ale výbornú večeru. Pomodlili sme sa a snažila sa ma prinútiť, aby som prečítal niečo z Biblie. Vyhovoril som sa, že kvôli tomu, že ich vidím častejšie, mám slabší zrak. Jasné, že to prekukla, ale v pohode. Milujem ju. Myslím, že lepšia žena na svete neexistuje. Nebyť nej, asi by som to dávno vzdal... Stromček sme nemali - použili sme môj mini kaktus, ktorý sme po večeri položili na stôl a k nemu dali darčeky. Chvíľku sme sa na ne len tak pozerali a nahlas skúšali uhádnuť, čo to môže byť. Mamin som z časti uhádol - veď klasika - upletené ponožky, sveter a šál (zaujímavé je, že i keď je to rarita, vždy sa jej to podarí tajiť tak, že nemám šancu ich vidieť skôr, ako pri rozbaľovaní). Tento rok boli krikľavo zelené s bielymi iniciálkami môjho mena. No medzi nimi bolo zabalené ešte čosi. Zapaľovač. Klasický zippo benzínový zapaľovač, ktorý mal na čelnej strane rytinu - I LOVE YOU SON. Nenormálne ma to prekvapilo a potešilo a musím sa priznať, že i dojalo... Vždy som túžil mať benzínový zapaľovač . Môj darček mamka neuhádla. Snažila sa, ale nikto by to neuhádol. Keďže von nevychádzam, zapojil som ten kúsok fantázie a vystrúhal som jej drevený prsteň. Z vonku som rozpáleným klincom na plynovom sporáku vypálil "FOR THE BEST MAM" a z vnútra "FORGIVE ME". Zmĺkli sme. Rozplakala sa. Pozrela na mňa a cez stôl sme sa na dlhšiu dobu objali...



1.4.1997
Mami odpusť mi. Nechcel som. Nechcel som, aby to takto skončilo. Nechcel som aby si zomrela. Nemal som sa ti nikdy narodiť. Nemusela si takto trpieť. Som netvor. Mal som sa zabiť už dávno...