Kapitola tretia – Holub

Zostala som sedieť bez pohnutia. Zamrazilo ma. Akosi mi vôbec nedochádzalo. Na chvíľu som rozmýšľala, či je to niekoho výmysel, alebo všetko v tom liste je skutočné.
Sedela som a snažila si to nejako ujasniť keď zrazu zadunel zvon. Krátky, tlmený tón sa mohutne niesol celým kostolom.. Vtedy som si to uvedomila – veď dnes je prvý apríl 1997. Rýchlo som sa otočila k vchodu do veže. Dvierka boli pootvorené. Je tam hore on? To dunenie! Pocítila som, že tam musím ísť. Že mu musím pomôcť. Obzrela som sa dookola. Nikto okrem mňa v kostole nebol. Po chvíľke váhania, ktoré mi prišli ako večnosť, som vyskočila z lavičky a rozutekala sa do veže. Na vrch veže viedli točité úzke schody. Snažila som sa sústrediť na schody, aby som sa nešmykla a nespadla, no predstavám som sa neubránila. Čo ak prídem neskoro a nájdem tam mŕtve telo? Veľmi som si želala aby to tak nebolo. Snažila som sa presviedčať, že ten zvuk vo veži nebol on, len nejaký slepý holub.
Vybehla som hore a na chvíľku ma oslepilo zapadajúce slnko. Ani som si do teraz neuvedomila, že prestalo pršať. Cez oslepujúce odrazy slnečných lúčov od mokrého kameňa zvonice, som zazrela siluetu. Bol vysoký a štíhly. Dalo by sa povedať, že až podvyživený. Vôkol povievalo zopár ďalších vytrhnutých strán a niektoré ležali zmočené na zemi. Ani nezaregistroval, že som prišla. Stál na rímse veľkého gotického okna a opieral sa rukou o stenu hľadiac dolu na cestu. Bála som sa ozvať. Napadlo ma, že čo keď ho vydesím a skočí. Musela som niečo spraviť. Opatrne som vykročila smerom k nemu s natiahnutou rukou.
-Prosím, nerob to. – povedala som takmer zachrípnuto a neisto.
Odrazu pokrútil zmetene hlavou, ako keby som ho prebrala zo spánku a otočil sa ku mne. Kvôli slnku som mu nevidela poriadne do tváre, ale môžem odprisahať, že bola od sĺz vyštípaná do červena.
-Čože?
Hneď zišiel z toho okna na podlahu a snažil sa skryť predo mnou uplakanú tvár. Chytro začal zbierať zmočené stránky denníka vyhýbajúc sa pohľadu na mňa.
-Kto si? – spýtal sa bez toho aby prestal zbierať tie listy a utierať si slzy do rukáva.
-No, počula som zvony a... dole, dole bol vytrhnutý list. A prepáč, že som ho čítala, ale zľakla som sa a utekala som sem.
Odrazu spozornel a so strachom v očiach na mňa civel
-Aké listy?
-No asi z toho denníka, ktorý práve zbieraš. Vážne prepáč, nechcela som, prosím nehnevaj sa.
Na chvíľu som sa bála ako asi zareaguje, no on len chvíľu ešte nemo civel s otvorenými ústami a potom sklonil hlavu a pomaly si sadol na okno vedľa.
-Vlastne je to jedno. – povedal, chvíľu sedel a potom začal opäť zbierať tie listy.
-Nie! Nie je to jedno! – povedala som už sebavedomejšie
-Prepáč, že sa do toho miešam, ale nie je to jedno. Možno si domýšľam, ale mala som pocit, že pred chvíľkou si chcel urobiť niečo naozaj hrozné a to nie je jedno.
Zostal stáť bez pohnutia. I ja som bola zaskočená svojou reakciou, ale s akousi vlnou novej odvahy a odhodlania som prišla k nemu a s nehou som sa pokúsila položiť mu ruku na rameno. Bol celý zmočený a premrznutý. Na dotyk sa ani nemykol, ani neobzrel. Len stál so sklonenou hlavou. Chvíľku ticha prelomila kvapka slzy, čo dopadla na zem.
-Nemohol som. To ten holub.
-Čo? Aký holub?
-Ja neviem. Proste vo zvone bol holub a asi som ho vystrašil či čo.
Slzy z neho stekali jedna radosť, ale ani sa nepohol. Nemohla som si pomôcť, ale v kútiku duše a v kútiku pier som za zasmiala zo svojej nie tak dávnej predstavy o holubovi.
-Keby niet toho holuba tak skočím. Fakt. Lenže... Spomenul som si, ako mi raz mama čítala z Biblie o potope a Noemovi. A o tom ako holub priniesol nejakú bylinu či čo, na znak, že neďaleko je zem. A potom tento holub a to slnko a všetko. Chcel som umrieť, ale nemohol som to spraviť. Lenže nevládzem už ani žiť! Je to všetko na hovno.
Za tých pár minút čo prešli, som úplne zabudla na svoje niekdajšie problémy. Bolo mi ho veľmi ľúto a chcela som mu nejako pomôcť no nič ma nenapadalo. Čo má človek robiť v takej chvíli? Ten chalan bol na dne. Neviem poriadne prečo. Čo ho viedlo k tomu, aby sa pokúsil o samovraždu. Asi smútok, súdim podľa toho denníka. Asi sa obviňuje za matkinu smrť a možno za to ani nemôže. Nezdá sa byť sériovým, chladnokrvným vrahom. Chladnokrvný vrahovia sa nehádžu kvôli vražde z veže a ak by aj hej, určite pri tom neplačú, myslím. Z toho zdrapu papiera sa ťažko dalo vyčítať kto vlastne je a mnohé sa mi v ňom zdalo nezrozumiteľné.
-Ako sa voláš? – vyriekla som po chvíli uvažovania v snahe pokračovať v rozhovore. Ľudia by mali v takých prípadoch spolu rozprávať.
-Izák.
-Ja som Rebeka. Nechcel by si sa ísť niekam zohriať? Si celý premočený. Určite ti je zima.
Zdvihol prekvapene, ale s úsmevom, pohľad na mňa a pomaly prikyvujúc povedal :
-Hej, to by bolo skvelé.
-Tak poď, poznám jedno skvelé miesto. Dáme si teplý čaj, to ťa zahreje. – vykročila som vpred no on zostal stáť. Hanblivo povedal :
-Ale ja nemám peniaze.
Usmiala som sa a len dodala, že to nevadí, a že trvám na tom, že budem platiť. Nechal sa prehovoriť a nasledoval ma dolu schodmi. Bolo to zvláštne. Napriek všetkým okolnostiam, bola som tak naplnená radosťou, až som mala pocit, že ešte chvíľku a začnem lietať. Ten chalan, Izák, neviem, možno mu len kúpim čaj, možno sa i porozprávame a potom sa už nikdy nestretneme, ale bolo skvelé tu byť pre niekoho, kto už nikoho nemal. Aspoň na chvíľu. Túžila som mu dať v tom momente všetko, čo som mohla a čo ma len napadlo.

Kapitola druhá - 1.4.1997

...celý deň. Už som to tu viackrát opisoval, ale lekár tvrdí, že nech zapisujem všetko. Blbosť. Vážne pochybujem, že to písanie niečomu pomáha. Len čo si vytvorím nového schizofrenického priateľa a budem ho volať "môj Miláčik Zápisníček". Toto mi vôbec nechýba. Aj tak mám pocit, že to doktor vôbec nečíta. Ten má iné starosti. Na trosky dnes není čas.
Nemám náladu sa rozpisovať. Dobrú noc a strč sa môj Miláčik Zápisníček!!!



20.12.1996
Samí zhon. Stupídne vianočné reklamy a ešte stupídnejšie červené "santa" čiapky, ktoré nosia snáď všetci. Je mi z nich na zvracanie. Mama je totálne na dne. Zo mňa, z práce, z tých reklám asi tiež a zo všetkých tých vianočných príprav. V poslednej dobe som to mal v paži. Ako myslím ju a tak. Ale nedá sa to ignorovať. A keď je to k tomu moja mama, jediná najbližšia osoba, tak jej utrpenie má dosah i na mňa. Čo ma privádza priam do šialenstva (vlastne čo len privádza, veď ja som šialenec), keďže tieto dni si zmysleli, že ma navštívia častejšie. Je to proste intenzívnejšie. A i oni sú na sviatky trošku iný. Našťastie, oni tie sprosté čiapky nenosia. Ale správajú sa živšie, ani na chvíľu neposedia. Zakaždým buď len prefrčia okolo mňa s jasotom a chichotom, alebo skáču okolo mňa (možno je to rituálny tanec smrti, aby som zdochol priamo na sviatky , ale zjavne ho asi neovládajú, keďže už 19 rokov im to nevychádza ).
Počujem mamu ako vzlyká. Štve ma to. Mám pocit, že ona sa s tým asi nikdy nezmieri. Berie to ťažko. Myslím, že najviac má strach z toho, že ak by teraz umrela, ja by som zakrátko umrel tiež. Ona mi verí, ale myslím, že niekedy ju trápia nočné mory, že som naozaj chorý a pravda je tam vonku.



26.12.1996
Sviatky boli prosté, už sme si zvykli. Mama spravila jednoduchú, ale výbornú večeru. Pomodlili sme sa a snažila sa ma prinútiť, aby som prečítal niečo z Biblie. Vyhovoril som sa, že kvôli tomu, že ich vidím častejšie, mám slabší zrak. Jasné, že to prekukla, ale v pohode. Milujem ju. Myslím, že lepšia žena na svete neexistuje. Nebyť nej, asi by som to dávno vzdal... Stromček sme nemali - použili sme môj mini kaktus, ktorý sme po večeri položili na stôl a k nemu dali darčeky. Chvíľku sme sa na ne len tak pozerali a nahlas skúšali uhádnuť, čo to môže byť. Mamin som z časti uhádol - veď klasika - upletené ponožky, sveter a šál (zaujímavé je, že i keď je to rarita, vždy sa jej to podarí tajiť tak, že nemám šancu ich vidieť skôr, ako pri rozbaľovaní). Tento rok boli krikľavo zelené s bielymi iniciálkami môjho mena. No medzi nimi bolo zabalené ešte čosi. Zapaľovač. Klasický zippo benzínový zapaľovač, ktorý mal na čelnej strane rytinu - I LOVE YOU SON. Nenormálne ma to prekvapilo a potešilo a musím sa priznať, že i dojalo... Vždy som túžil mať benzínový zapaľovač . Môj darček mamka neuhádla. Snažila sa, ale nikto by to neuhádol. Keďže von nevychádzam, zapojil som ten kúsok fantázie a vystrúhal som jej drevený prsteň. Z vonku som rozpáleným klincom na plynovom sporáku vypálil "FOR THE BEST MAM" a z vnútra "FORGIVE ME". Zmĺkli sme. Rozplakala sa. Pozrela na mňa a cez stôl sme sa na dlhšiu dobu objali...



1.4.1997
Mami odpusť mi. Nechcel som. Nechcel som, aby to takto skončilo. Nechcel som aby si zomrela. Nemal som sa ti nikdy narodiť. Nemusela si takto trpieť. Som netvor. Mal som sa zabiť už dávno...

Kapitola prvá - Keď padá dážď

Keď som vošla do kostola, bol úplne prázdny. Vial z neho chlad, ale zároveň príjemné ticho a to som potrebovala. V chráme sa ozývalo iba rytmické bubnovanie dažďových kvapiek, ktoré pripomínalo vzdialenú blížiacu sa armádu. Presne to som prežívala. Strach z niečoho, čo som ešte ani nevidela. O čom som nič ešte ani nevedela, ale bála som sa toho.
Letmo som pozrela na oltár a intuitívne sadla do niektorej z lavíc. Chcela som sedieť, zastaviť, chcela som zaspať, zabudnúť. Nechcela som plakať, hoc som dobre vedela, že to príde. Bolo to príliš silné a ja som taká slabá. Ani neviem ako, ocitla som sa kľačiac tvárou ku krížu so zopätými rukami. Slzy mi už tiekli prúdom. Nestačila som ani dýchať, ale potrebovala som hovoriť. Kričať na niekoho. Na Boha, veď on za to môže. Načo ma vôbec stvoril? Ako ma môže milovať keď dopustil toto?
"Bože!!! Kde si teraz?! Keď ťa potrebujem? Prečo nič nehovoríš?! Hnevám sa, Bože, na teba! Je mi z toho nanič! Všetko sa mi to hnusí! Prečo Bože?? Prečo?! ..."
Zostala som ticho. Vydýchla som a ...
"Pomôž mi Pane... Prosím..."
Ani neviem prečo som to povedala. Po všetkých tých slovách. Celá som bola premočená dažďom i svojimi slzami. Konečne sa mi uľavilo. I plakať som prestala. Šmatrala som v kabelke, hľadajúc vreckovky, keď som zbadala pod lavicou na opačnej strane uličky pokrčený papier do guľky. Z počiatku ma to pobúrilo. Ktorý kretén robí taký bordel v kostole? Ale zvedavosť zvíťazila.
Narýchlo som sa prežehnala, prešla na druhú stranu a zodvihla som ho. Očividne to bol list z nejakého zošita. Už na tej "guľke" bolo dobre vidieť linajky a útržky neohrabane písaných slov. Sadla som si ako dieťa s vianočným darčekom a opatrne som ho začala rozbaľovať, aby som ho nepotrhala. Bola som zvedavá čo to je. Vau, je to list z denníka. Vytrhnutá Á-štvorka, začarbaná očividne chlapčenským písmom. Viem, že denníky sa nemajú čítať, ale neodolala som. Obzrela som sa okolo seba, či tu niekto nie je a s nadšením a nezadržateľnou zvedavosťou som začala čítať.