Kapitola prvá - Keď padá dážď

Keď som vošla do kostola, bol úplne prázdny. Vial z neho chlad, ale zároveň príjemné ticho a to som potrebovala. V chráme sa ozývalo iba rytmické bubnovanie dažďových kvapiek, ktoré pripomínalo vzdialenú blížiacu sa armádu. Presne to som prežívala. Strach z niečoho, čo som ešte ani nevidela. O čom som nič ešte ani nevedela, ale bála som sa toho.
Letmo som pozrela na oltár a intuitívne sadla do niektorej z lavíc. Chcela som sedieť, zastaviť, chcela som zaspať, zabudnúť. Nechcela som plakať, hoc som dobre vedela, že to príde. Bolo to príliš silné a ja som taká slabá. Ani neviem ako, ocitla som sa kľačiac tvárou ku krížu so zopätými rukami. Slzy mi už tiekli prúdom. Nestačila som ani dýchať, ale potrebovala som hovoriť. Kričať na niekoho. Na Boha, veď on za to môže. Načo ma vôbec stvoril? Ako ma môže milovať keď dopustil toto?
"Bože!!! Kde si teraz?! Keď ťa potrebujem? Prečo nič nehovoríš?! Hnevám sa, Bože, na teba! Je mi z toho nanič! Všetko sa mi to hnusí! Prečo Bože?? Prečo?! ..."
Zostala som ticho. Vydýchla som a ...
"Pomôž mi Pane... Prosím..."
Ani neviem prečo som to povedala. Po všetkých tých slovách. Celá som bola premočená dažďom i svojimi slzami. Konečne sa mi uľavilo. I plakať som prestala. Šmatrala som v kabelke, hľadajúc vreckovky, keď som zbadala pod lavicou na opačnej strane uličky pokrčený papier do guľky. Z počiatku ma to pobúrilo. Ktorý kretén robí taký bordel v kostole? Ale zvedavosť zvíťazila.
Narýchlo som sa prežehnala, prešla na druhú stranu a zodvihla som ho. Očividne to bol list z nejakého zošita. Už na tej "guľke" bolo dobre vidieť linajky a útržky neohrabane písaných slov. Sadla som si ako dieťa s vianočným darčekom a opatrne som ho začala rozbaľovať, aby som ho nepotrhala. Bola som zvedavá čo to je. Vau, je to list z denníka. Vytrhnutá Á-štvorka, začarbaná očividne chlapčenským písmom. Viem, že denníky sa nemajú čítať, ale neodolala som. Obzrela som sa okolo seba, či tu niekto nie je a s nadšením a nezadržateľnou zvedavosťou som začala čítať.