Kapitola tretia – Holub

Zostala som sedieť bez pohnutia. Zamrazilo ma. Akosi mi vôbec nedochádzalo. Na chvíľu som rozmýšľala, či je to niekoho výmysel, alebo všetko v tom liste je skutočné.
Sedela som a snažila si to nejako ujasniť keď zrazu zadunel zvon. Krátky, tlmený tón sa mohutne niesol celým kostolom.. Vtedy som si to uvedomila – veď dnes je prvý apríl 1997. Rýchlo som sa otočila k vchodu do veže. Dvierka boli pootvorené. Je tam hore on? To dunenie! Pocítila som, že tam musím ísť. Že mu musím pomôcť. Obzrela som sa dookola. Nikto okrem mňa v kostole nebol. Po chvíľke váhania, ktoré mi prišli ako večnosť, som vyskočila z lavičky a rozutekala sa do veže. Na vrch veže viedli točité úzke schody. Snažila som sa sústrediť na schody, aby som sa nešmykla a nespadla, no predstavám som sa neubránila. Čo ak prídem neskoro a nájdem tam mŕtve telo? Veľmi som si želala aby to tak nebolo. Snažila som sa presviedčať, že ten zvuk vo veži nebol on, len nejaký slepý holub.
Vybehla som hore a na chvíľku ma oslepilo zapadajúce slnko. Ani som si do teraz neuvedomila, že prestalo pršať. Cez oslepujúce odrazy slnečných lúčov od mokrého kameňa zvonice, som zazrela siluetu. Bol vysoký a štíhly. Dalo by sa povedať, že až podvyživený. Vôkol povievalo zopár ďalších vytrhnutých strán a niektoré ležali zmočené na zemi. Ani nezaregistroval, že som prišla. Stál na rímse veľkého gotického okna a opieral sa rukou o stenu hľadiac dolu na cestu. Bála som sa ozvať. Napadlo ma, že čo keď ho vydesím a skočí. Musela som niečo spraviť. Opatrne som vykročila smerom k nemu s natiahnutou rukou.
-Prosím, nerob to. – povedala som takmer zachrípnuto a neisto.
Odrazu pokrútil zmetene hlavou, ako keby som ho prebrala zo spánku a otočil sa ku mne. Kvôli slnku som mu nevidela poriadne do tváre, ale môžem odprisahať, že bola od sĺz vyštípaná do červena.
-Čože?
Hneď zišiel z toho okna na podlahu a snažil sa skryť predo mnou uplakanú tvár. Chytro začal zbierať zmočené stránky denníka vyhýbajúc sa pohľadu na mňa.
-Kto si? – spýtal sa bez toho aby prestal zbierať tie listy a utierať si slzy do rukáva.
-No, počula som zvony a... dole, dole bol vytrhnutý list. A prepáč, že som ho čítala, ale zľakla som sa a utekala som sem.
Odrazu spozornel a so strachom v očiach na mňa civel
-Aké listy?
-No asi z toho denníka, ktorý práve zbieraš. Vážne prepáč, nechcela som, prosím nehnevaj sa.
Na chvíľu som sa bála ako asi zareaguje, no on len chvíľu ešte nemo civel s otvorenými ústami a potom sklonil hlavu a pomaly si sadol na okno vedľa.
-Vlastne je to jedno. – povedal, chvíľu sedel a potom začal opäť zbierať tie listy.
-Nie! Nie je to jedno! – povedala som už sebavedomejšie
-Prepáč, že sa do toho miešam, ale nie je to jedno. Možno si domýšľam, ale mala som pocit, že pred chvíľkou si chcel urobiť niečo naozaj hrozné a to nie je jedno.
Zostal stáť bez pohnutia. I ja som bola zaskočená svojou reakciou, ale s akousi vlnou novej odvahy a odhodlania som prišla k nemu a s nehou som sa pokúsila položiť mu ruku na rameno. Bol celý zmočený a premrznutý. Na dotyk sa ani nemykol, ani neobzrel. Len stál so sklonenou hlavou. Chvíľku ticha prelomila kvapka slzy, čo dopadla na zem.
-Nemohol som. To ten holub.
-Čo? Aký holub?
-Ja neviem. Proste vo zvone bol holub a asi som ho vystrašil či čo.
Slzy z neho stekali jedna radosť, ale ani sa nepohol. Nemohla som si pomôcť, ale v kútiku duše a v kútiku pier som za zasmiala zo svojej nie tak dávnej predstavy o holubovi.
-Keby niet toho holuba tak skočím. Fakt. Lenže... Spomenul som si, ako mi raz mama čítala z Biblie o potope a Noemovi. A o tom ako holub priniesol nejakú bylinu či čo, na znak, že neďaleko je zem. A potom tento holub a to slnko a všetko. Chcel som umrieť, ale nemohol som to spraviť. Lenže nevládzem už ani žiť! Je to všetko na hovno.
Za tých pár minút čo prešli, som úplne zabudla na svoje niekdajšie problémy. Bolo mi ho veľmi ľúto a chcela som mu nejako pomôcť no nič ma nenapadalo. Čo má človek robiť v takej chvíli? Ten chalan bol na dne. Neviem poriadne prečo. Čo ho viedlo k tomu, aby sa pokúsil o samovraždu. Asi smútok, súdim podľa toho denníka. Asi sa obviňuje za matkinu smrť a možno za to ani nemôže. Nezdá sa byť sériovým, chladnokrvným vrahom. Chladnokrvný vrahovia sa nehádžu kvôli vražde z veže a ak by aj hej, určite pri tom neplačú, myslím. Z toho zdrapu papiera sa ťažko dalo vyčítať kto vlastne je a mnohé sa mi v ňom zdalo nezrozumiteľné.
-Ako sa voláš? – vyriekla som po chvíli uvažovania v snahe pokračovať v rozhovore. Ľudia by mali v takých prípadoch spolu rozprávať.
-Izák.
-Ja som Rebeka. Nechcel by si sa ísť niekam zohriať? Si celý premočený. Určite ti je zima.
Zdvihol prekvapene, ale s úsmevom, pohľad na mňa a pomaly prikyvujúc povedal :
-Hej, to by bolo skvelé.
-Tak poď, poznám jedno skvelé miesto. Dáme si teplý čaj, to ťa zahreje. – vykročila som vpred no on zostal stáť. Hanblivo povedal :
-Ale ja nemám peniaze.
Usmiala som sa a len dodala, že to nevadí, a že trvám na tom, že budem platiť. Nechal sa prehovoriť a nasledoval ma dolu schodmi. Bolo to zvláštne. Napriek všetkým okolnostiam, bola som tak naplnená radosťou, až som mala pocit, že ešte chvíľku a začnem lietať. Ten chalan, Izák, neviem, možno mu len kúpim čaj, možno sa i porozprávame a potom sa už nikdy nestretneme, ale bolo skvelé tu byť pre niekoho, kto už nikoho nemal. Aspoň na chvíľu. Túžila som mu dať v tom momente všetko, čo som mohla a čo ma len napadlo.